Milujem film Smoke už z čias vysokoškolských štúdii, keď som ho videl vo filmovom klube. Dlho som po ňom pátral, až som ho náhodou objavil v akciovej ponuke internetového predajcu DVD (ďakujem!!!). Raz za štvrťroka si ho pustím ako duševný očistec, väčšinou chcem byť pri ňom sám a nechávam priechod všetkým emóciam, slzám a úvahám. Tak jemne poskladaná mozaika absolútnej ľudskosti, malé príbehy rôznych ľudí poskladané do filmu s veľkým odkazom. Vždy, keď ho pozerám, objavím nejaký nový detail, čo ma poteší, tak prirodzene a ľudsky podaný. Predstavte si malú trafiku na rohu dvoch ulíc Brooklynu, jej majiteľ Auggie ( vynikajúci Harvey Keitel ) filozofuje s kamošmi a susedmi o najvšednejších veciach a zároveň každý deň presne o 8.00, už viac ako 4000 krát, fotografuje svoj roh - dianie na uliciach je na tých fotografiach zdanlivo rovnaké aj pre spisovateľa Paula Benjamina, no len dovtedy, dokým na nich neobjaví svoju milovanú mŕtvu manželku, ktorá sa mihla o 8.00 v niektorých záberoch... Predstavte si Paula (William Hurt), ktorému sa od smrti manželky nepodarilo nič napísať, ako hľadá inšpiráciu u životom ostrielaného Auggieho... Predstavte si jeden nenásilný a strašne jemný film, zahalený do kúdolov cigaretového dymu... a mimochodom, dozviete sa aj to, koľko cigaretový dym váži.
Včera v noci mi ten film strašne pomohol a nabudúce, keď sa budem cítiť pod psa, pustím si Ameliu...