reklama

Vianočná poviedka

Dva týždne pred Vianocami mi došiel mailom jeden smutný príbeh, aké sa stávajú každodenne. Trocha ma to vzalo a ja som si sadol a po nociach v rámci voľného času som sa s tým príbehom trocha pohral a napísal takú malú Vianočnú poviedku...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Piatok podvečer – zase som nasrdený, znechutený a otrávený a to prosím podotýkam, že je pár dní do Vianoc. Tak to bol zase raz deň! Šéfovi sa zase nepáčil môj projekt a to, že mi ho dal prerobiť od základov bolo na našom stretnutí to najpríjemnejšie. Predpokladám, že tento hnusný had spôsobil aj to, že som si na obede vybral to najnechutnejšie jedlo, ktorým som sa na záver oprskal. S hnedou smotanovo hubovou omáčkou na modrom véčkovom svetri som sa radšej zavrel pred svetom v svojej kancelárii, kde mi ten únik uľahčovalo sedem mojich kolegov, s ktorými sa o ten priestor delím. „ Mooj zlatý, ti to naložil naš šefino, že si sa nervózny aj poblinkal“ smeje sa Ivor Hujčík, synáčik zo zbohatlíckej rodiny z dobrej štvrte, ktorý v našej firme stážuje a neskutočne vegetuje. „ Hľaď si svojho a ser na mňa!“ bola moja jediná reakcia, na ktorú som sa zmohol. A takto vo všeobecnej veselosti mojich kolegov som tento nešťastný deň chcel čo najskôr ukončiť a zabudnúť. Takéto piatky neželám ani najväčšiemu nepriateľovi, snáď len tomu tupcovi Hujčíkovi. „No vidíš, ale väčšinou si ich zlíznem aj tak ja, Hujčíka by ani nenapadlo nechať si pokaziť deň nejakým šéfom, seriem na takú spravodlivosť“ uvažujem skormútene. Priatelia, „hasta la vista“, dnes končím a depresiu zaženiem Pod lipou, nech ma žena aj zožerie. „Sakra, žena, veď som jej sľúbil, že dnes dokúpim nášmu malému nejaký darček pod stromček“ zrazu ma trklo. „Do pekla, do pekla, do pekla, týždeň pred Vianocami zháňať hračku pre osemročné chlapčisko, som mŕtvy muž!“ zúfam si načisto odrovnaný týmto nemilým zistením. O štvrtej poobede, keď padla v robote záverečná a do ulíc Bratislavy tma, rozpačito som vyrazil na električku č. 4, ktorá ma priblíži k veľkému nákupno-(ne)kultúrnemu centru, do ktorého vôjdem tretí krát odvtedy, čo stojí a z toho raz som tam len odskočil na toalety, tie tam majú naozaj skvelé a dokonca aj čisté, chýbajú len opĺzle výtvory záchodových umelcov. Hneď, ako som vystúpil z natriasajúceho sa dopravného prostriedku uchmatol si ma dav, v mojej celkovej rezignácii som sa ním nechal unášať a vypľulo ma až v priestrannej hale obchoďáku. Nenápadne som si prehmatal všetky vačky, zdá sa, že moje TDK ( tak totiž voláme so ženou telefón, doklady a kľúče, ktoré mi kontroluje pri mojom náhlivom odchode meškajúc do práce) ostali aj naďalej moje. Vydýchol som si a nasmeroval svoje kroky popri výkladoch s pestrofarebnými svetielkami a vianočnou výzdobou do prvého baru, kde som do seba na ukľudnenie kopol dvojitú whisky hneď, ako si ma mladá barmanka všimla a po siedmych minútach telefonovania s frajerom ma aj obslúžila. Za ten čas som si vypočul tri vianočné evergreeny, ktoré som naposledy počul pred hodinou v práci z iných frekvencií. Whisky nebola najlepšia, ale Chivas regal z horného regálu by ma stál o stovku viac. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že tú ušetrenú stovku miniem na druhú rundu, ale moje lepšie ja zvíťazilo a sľúbil som si ju, až keď úspešne nakúpim darček a radšej som vyrazil medzi ľudí. Náhlivým prechodom medzi kupujúcimi som často vyvolával úškrny u tých, čo sú tu ako doma a hneď vycítili moju neistotu.. Mladé dievčinky, nehovorím, že škaredé, hádžu preafektované grimasy na všetky strany, zrejme pre miestnych playboyov, tí si z nich vyberajú tú, ktorá dnes skončí v ich náručí. Dôchodcovia, ktorí došli na akciové potraviny, mamičky s kočiarmi či ulietaní manažéri – zvláštna spleť postáv, pováh, svetových jazykov a osudov vytvára stále sa meniaci bizarný a tragikomický obraz dnešnej doby. Rozmýšľam, ako to tí ľudia robia. Nikde nevidím žiadnu paniku, ani znechutenie, ba mám pocit, že sa im naozaj zo srdca páči takýmto spôsobom tráviť svoj, niekedy viac, niekedy menej drahocenný čas.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Prebil som sa cez akciovú ponuku a košíkové trháky až do oddelenia hračiek, s úmyslom vziať prvý vhodný kus a letieť do mojej obľúbenej krčmičky Pod lipou, lebo v piatok po šiestej je tam už narvané a ja si chcem chytiť svoje obľúbené miesto za barovým pultom s výhľadom na kyprú Matildu, čo nám síce vždy nalieva pod rysku, ale často sa ohýba pre kadečo pod stôl a provokuje nás pri tom svojim výstrihom. Pri pomyslení na Matildu sa v duchu pousmejem a napätie trocha povolí. Prehrabávam sa medzi hračkami a čudujem sa, aké obrovské možnosti na výber majú dnešné deti. To, po čom sme my len tajne dúfali a stálo to hotový majland, môžu mať dnešné deti za pár korún a to, po čom sme ani nesnívali, lebo sme to nepoznali, tiež nie je o moc drahšie – vďaka čínski súdruhovia. No potvrdzuje sa stará pravda, že keď je z čoho vyberať, nevyberieš si a mne sa to nedarí už dvadsať minút a začínam prepadať miernej panike. Moja nervozita narastá nepriamo úmerne k znižovaniu účinku whisky a priamo úmerne s počtom prehliadnutých a neschválených darčekov. Tamten žltý čínsky džíp na ovládanie bol drahý, to čínske náradie by ho nebavilo, tamtá spoločenská hra je síce v akcií, dokonca je slovenská, ale vyžaduje minimálne 4 hráčov a to by som si uplietol bič sám na seba a musel by som tráviť čas za stolom s kartičkami v ruke. Po druhom obehnutom kole, keď moja bezmocnosť spontánne prechádzala do zúrivosti a ľudia sa mi radšej vyhýbali som nevdojak zablúdil do oddelenia bábik. Oči mi len tak náhodilo prebehli po širokom výbere –„Škoda, že nemám dcérku, tej by som vybral najväčšiu bábiku a bolo by...“ Veru malá Sára bola vždy mojim snom, žiaľ, s manželkou sa v tejto veci ( a často aj v iných ) nevieme zhodnúť a ona už viac detí nechce. Ja len neviem, či ich nechce všeobecne, alebo len so mnou... Zamyslený a sentimentálny som sa zrazu prebral, lebo som svojim košíkom vrazil do malého chlapca, tuším  mladšieho, ako je môj synček. Zatváril som sa zhrozene, ospravedlnil som sa mu a chcel som rýchle prchnúť, ale zabrzdil ma neuveriteľne úprimný smútok v jeho očiach. Ten ma nakoniec donútil sa vrátiť a z tesnej blízkosti som neustále hľadel do tých úprimných očí, lesklých od žiaľu. Chlapček tu bol so staršou pani a v rukách zvieral malú blonďavú bábiku v krásnych princezničkovských šatoch. „Babi a si si istá, že naozaj nemám dosť peňazí, aby som mohol kúpiť túto bábiku?“ otázka v ktorej bol uväznený všetok ten smútok a bolo mi hneď jasné, že to nie je obligátny výstup detí, ktoré nedostanú to, čo veľmi chcú. „Žiaľ zlatko na túto bábiku nemáš dosť peňazí, veď vieš, že sme ich už prerátali a ja teraz tiež nemám. Počkaj ma chvíľku tu, skočím sa pozrieť po niečom lacnejšom“ trocha neúspešne ho utešuje babka. Prišlo mi toho chlapca ľúto, tak som sa mu prihovoril – „ Prečo a pre koho chceš práve túto bábiku?“ pýtam sa potichu, vycítil som, že ticho akosi patrí do nášho rozhovoru. „Túto bábiku chcela moja sestrička na Vianoce zo všetkého najviac a bola si istá, že jej ju Santa Claus  prinesie pod stromček“. Sprvoti ma tá amerikanizácia nášho Ježiška, či deda Mráza rozladila, ale nedajúc na sebe nič znať hovorím  „Tak keď ju tak chcela, Santa Claus  jej ju určite prinesie, len jej nezabudni povedať, aby zobrala veľký papier a nakreslila tam presne túto bábiku, aby sa nepomýlil“. Očakával som, že cez neho vlejem trocha nádeje, ktorú on doma odovzdá malej sestričke a všetko bude fajn. Myslím, že je pekné, keď sa nájde niekto, kto ti dodá nádej. No chlapča zosmutnelo ešte viac, sklonilo hlavu k zemi a vzlykajúc mi vraví – „ Nie, to sa nedá, tam kde je teraz, tam Santa Claus už nemôže priniesť žiadne darčeky“, chlapcovi sa z ľavého očka skotúľala veľká slza a snažil sa pokračovať - „ aby bábiku dostala, tak ju musím dať mamičke, tá jej ju odovzdá. Moja sestrička išla k Ježiškovi, aby bola s ním a tatinko mi povedal, že aj mamička pôjde za chvíľu za Ježiškom do neba. Tak som si myslel, že by mohla tú bábiku pre našu Veroniku zobrať zo sebou“ . V tom momente mi chlapec dokorán otvoril tú pomyselnú studnicu poznania, prevalil sa cezo mňa plameň beznádeje a slzy sa začali kotúľať aj mne, zhlboka som sa nadýchol a myslím, že v tom momente som mnoho pochopil. Tragédie, ktoré si pozriem v každých správach ma síce oslovia, niektoré aj zarezonujú, ale sú tak ďaleko... silno som sa nadýchol, lebo Duško, tak sa totiž ten blonďavý chlapček volá vybral malú fotografiu, na ktorej sa ešte usmieval a vraví – „ Túto fotku by som jej tiež chcel poslať, aby na mňa nikdy nezabudla. Mám veľmi rád svoju maminku a želám si, aby neodišla, ale tatino povedal, že musí odísť, aby Veronike nebolo smutno“. Unavene sa rozhliadol po starej mame a ja som si uvedomil, že musím aspoň nejako pomôcť chlapčaťu, ktoré mi v najmodernejšom obchodnom dome, plnom povrchných vzťahov, ľudí a predmetov ukázalo nevšednú lásku, bolesť a dobro. Až teraz som si uvedomil, že jeho príbeh mi je nejaký povedomý. Áno, pred dvoma dňami som sa na internete dočítal o opitom šoférovi, ktorý nezvládol riadenie, ako aj mohol, keď mal takmer 2 promile, vletel na chodník kde zrazil mamičku s dieťaťom. Dievčatko, sestrička môjho malého kamaráta, bola mŕtva hneď a mama mala podľa agentúrnych správ spred dvoch dní ležať v kóme...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 S rukou vo vrecku s bankovkami som rychle vyhlásil – „Poď, prepočítame ešte raz tvoje peniaze, či náhodou nebudú stačiť na kúpu tej bábiky“! Chlapček vytiahol dospelácku peňaženku, zrejme otcova vyradená a ukázal mi celý jej obnos. Pred prepočítavaním som k bankovkám nenápadne pripočítal obsah svojho vrecka, dúfajúc, že tam toho bude dosť. Našťastie bolo a ešte niečo zostávalo, tak som mu to s malými rozpakmi odovzdal, cítiac sa trocha ako ten rapavý vekslák, ktorý ma raz šikovne na autobusovej stanici po návrate zo zahraničia obral o mnoho korún, tiež pri prepočítavaní peňazí.

 „Ďakujem Ti, Bože, že si mi dal dosť peňazí“ Dušan zvolal a jeho reakcia bola nečakaná a prekvapila ma. „ Vieš, včera som sa modlil, aby som mal dostatok peňazí na túto bábiku, aby ju mohla maminka zajtra zobrať za sestričkou. Ešte som chcel kúpiť mamičke bielu ružu, veď tie mala najradšej, ale to som sa už neodvážil si v modlitbe ani priať a vidíš, Boh to určite vedel, poslal mi dostatok peňazí aj na ružičku“. Dúfal som, že to bude pravda, veď v tomto zimnom období sú tie ruže isto drahé a jemu ostane len 70 korún.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Chlapcova stará mama sa  vrátila k chlapcovi, z jej pohľadu som cítil neistotu, na akú sme zvyknutí, keď sa nám niekto cudzí motá okolo detí, neistotu a veľký žiaľ za strateným dieťaťom a vnúčatkom. Letmo som sa pohľadom rozlúčil s chlapcom, hlavou som kývol jeho starej mame a do toho pohľadu som vložil všetko svoje pochopenie a úctu. Neviem, či sa dokážem úplne vžiť do ich pocitov, ale určite viem, že odchádzam zmenený, tu v oddelení bábik hypermarketu som zanechal časť svojho nevraživého, egoistického a večne otráveného ja. Vlastne obral ma o to malý päťročný chlapček, ktorý sa mi zveril so svojim trápením. Napĺňa ma šťastie, že pár bankoviek v mojom vrecku, ktoré by som pravdepodobne prepil,

SkryťVypnúť reklamu
reklama

dokázalo niečo obrovské, v očiach Dušanka to bolo dokonca božské dielo a zázrak ( dúfam, že sa s tým vysporiadam ). Tieto peniaze zmenili svet – svet Dušanka so svojim trápením a môj úbohý svet prežívania zo dňa na deň.

 Ešte dlho sa bez pohnutia pozerám za malým chlapčekom a v hlave sa mi ešte raz premieta celý tento príbeh a samovoľne do neho pribúdajú noví účinkujúci – môj syn, ktorému sa nevenujem toľko, koľko by potreboval, manželka s ktorou sa priveľa hádam a väčšinou sú to úplne kraviny, mihol sa v ňom môj nespokojný šéf a aj Ivor Hujčík, ktorý zrazu pôsobí akosi sympatickejšie. Hujčíkov obraz zrazu vystriedal šofér bez tváre, vystupujúci z auta, ktorý sa potácajuc snaží zistiť, čo sa vlastne stalo a nemôže pochopiť, prečo má rozbité predné sklo na svojej zánovnej octavii, zasypanej lupeňmi bielych ruží, ktoré ako sneh padali z oblohy.

 Predtým, než zahli za roh, ešte sa Dušanko otočil, naše pohľady sa naposledy stretli, zakýval mi, druhou rukou sa držiac babičkinho kabátu. Ja som tiež zdvihol ruku a aj keď viem, že to nemohol počuť nahlas som mu poďakoval. Utrel som si oči a vidiac trocha rozmazane, namieril som to priamo k spoločenským hrám, kde na mňa čakal darček pre môjho syna a rozhodnutý presvedčiť svoju manželku, aby sme si urobili malú princeznú Sáru ( veď tá hra je pre 4 osoby) som vykročil k pokladni s vedomím, že tieto Vianoce budú po strašne dlhom čase naozaj úplne iné...

Milan Beutelhauser

Milan Beutelhauser

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

záhradník, milovník prírody, kvalitného vína a priateľ múdrych ľudí. Zoznam autorových rubrík:  Záhradníkov rokDendrologická abecedaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu